Dana Hlavatá - 2. časť

9. června 2014 v 10:18 | Nata Sabová v spolupráci s Danou Hlavatou

str. 1, 2

Úryvok z knihy:
- No, nevravela som vám, mám zápal vaječníkov, - drmolíte si svoje, zliezajúc z vyšetrovacieho stola, už sebaistejšia, keď máte nohy spolu, a kým skočíte holými nohami na studenú zem, skameniete.
- Ste tehotná!
Rev, ktorý zastaví pulz aj hyperaktívnemu pacientovi, čo sa na psychiatrii lieči ambulantne, naplní ambulanciu. Vyrútite sa proti gynekológovi, ktorý si inštinktívne rukami chráni tvár. Skočíte na neho ani gepard na svoju gazeliu obeť a zvalíte ho na zem. Len tak. Bez spodných nohavičiek. Vybozkávate mu tvár, zleziete z neho, a keď ako-tak lapíte dych (on má zástavu srdca), smejete sa hrdelným smiechom.
- Ste ten najúžasnejší lekár na svete! A ja vás milujem! - kričíte o poznanie pokojnejšie, hoci vám z očí stále tryskajú slzy neskrotnej radosti.
Úryvok z knihy:
- Keď sa nad tým tak teraz zamyslím, mne sa to hneď nezdalo! No veď povedz, je normálne, aby sa chlap, podotýkam zdravý chlap, ktorý aktívne športuje, zaujímal o intímny život len raz do mesiaca? No jasné, ten paskudník spával s ňou aj so mnou! Bodaj sa mu ten jeho šesťcentimetrový červík zbehol na článok z pásomnice! A jej nech spľasnú tie jej štvorky na mínus jednotky! Myslíš, že to zohralo nejakú rolu...? Blbosť! - znovu si sama odpovie Marcela a vy zapochybujete, či ste tam niečo platná. Ako dutá vŕba azda áno. A tak len pokyvkávate hlavou a ujedáte zo slaného pečiva, ktoré nebolo čerstvé ani pred pár mesiacmi. Ste však hladná a na lačný žalúdok je obtiažne sa sústrediť na tak vážne veci, aké na vás vešia Marcela.
- No dobre, a teraz mi povedz, čo sa v konečnom dôsledku vlastne stalo? Ako sa to prevalilo?
- Normálne! Ten zbabelec mi napísal list! No veď si ho prečítaj! - vyskočí Marcela a strká vám pred zrak cudziu poštu.
Úryvok z knihy:
- Čo tu obkenduješ?! Vyhodili ťa, tak čo tu chceš? Nemáš talent, ani figúru, choď lapať do inej vody! Tuleňov! - zasmeje sa ten holobriadok, ktorému ste sa až v tejto chvíli bližšie prizreli. Bože, ako sa vám mohol páčiť?! Nikdy ste sa neliečili na sivý ani zelený zákal, no napriek tomu chlapec s flautou pripomína pánsky dáždnik. Celkom iste začne skoro plešivieť, tie fjordy, čo sa mu robia na mieste čela, vyhradenom na parohy, sa plazivo a zákerne prehrýzajú k pokrievke hlavy a on si na vás ešte otvára ústa?
- Ty chudák! Na teba tak čakám! To by som si radšej nechala vypáliť oči kyselinou sírovou, ako sa na ten tvoj poďobaný ksicht pozerať! - dáte mu poriadne zabrať a ako naschvál, zlomí sa vám podpätok na lodičkách, ktoré sú vám o dve čísla väčšie (do špicov ste si natlačili zvitky záchodového papiera) a ktoré ste si "požičali" bez opýtania mamy, aby ste ani z diaľky nevyzerali ako záhradný trpaslík. Bojujete a vidíte to! Ste len na posmech!
Úryvok z knihy:
- Nechaj si svoje prirovnania, hovor, čo bolo ďalej! -
- Čakala som ako taká Penelope pri dverách, reku, však on večer, keď bude hladný, príde! Pomyslela som si, že nedostane nič, len hubovú polievku, aj to si dám záležať, aby v nej plávala aspoň polkilová muchotrávka zelená. Však viete, že ja mám jazyk podrezaný. Čakám vám ho, čakám, jeho nikde. Volám mu teda, už celá zelená od zlosti, na mobil, ale on ho má vypnutý až do samej polnoci.
- No, chlapec si bol vyraziť z kopýtka! - napadne prvej kolegyni.
- Má nejakú frajlu! Ďalší opozdený pubertiak, ktorý dobieha mladosť v domnení, že nemôže dostať infarkt, ak sa dostane do pazúrov nejakej dvadsiatky, - zamyslí sa druhá kolegyňa.
- Na druhý deň nič. Stále mal vypnutý mobil. To bol piatok. V sobotu som mu napísala také sms-ky plné jedu, že už z môjho mobilu plyny unikali.
Spisovateľka, televízna dramaturgička, novinárka, amatérska výtvarníčka, no čo je pre ňu v živote najúžasnejšie, už viac ako štvrťstoročie mama. Píše pre deti, no predovšetkým pre dospelých. Rozhlasové hry, televízne scenáre, fejtóny, rozprávky, kriminálne príbehy, poviedky, jednoducho prózu. Z jej pera a pochopiteľne aj hlavy, vzišlo množstvo príbehov, ktoré zažila na vlastnej koži alebo si ich vypočula od priateľov, známych, ale aj neznámych. Takmer štyri desaťročia, odkedy publikuje, sa snaží preniknúť a pochopiť rozdielne svety mužov a žien. Svety, ktoré jeden bez druhého nemôžu existovať a ktoré sú ústrednou témou jej knižiek. Tá, ktorú práve držíte v ruke, je tentoraz na vážnu tému. Už teraz sa môžete tešiť na voľné pokračovanie s názvom Povedz mi niečo, ktorá bude už deviatou knižkou tejto úspešnej autorky. Dozviete sa v nej, ako sa to všetko bude vyvíjať ďalej.
PRE DETI:
Úryvok z knihy:
Keď zodvihol hlavu, zdúpnel od preľaknutia. Za ním obrovská ozruta. S hlavou ani zemeguľa, ušami ako svet. Ešte aj nohy mala hrubé ako strom baobab. No hrôza!
- Jujujúúúúj,- zatrúbil sloník od strachu a pridal do kroku. Prechádzal cestou, keď ozvalo sa za ním výstražné zvukové znamenie. Sloník od preľaknutia klesol na kolená. Okolo neho vo veľkej rýchlosti prešlo hasičské auto.
- Uhni z cesty, nemáš tu čo strašiť,
nevidíš, že ideme požiar hasiť?!
- Horíííííí, horííííí, horííííí, - kričal sloník spolu s húkaním sirény, vyskočil na obe nohy a pridal do kroku. Chcel sa obzrieť za seba, ale nenabral odvahu. Obrovská obluda bežala za ním. Sloníkovi sa zastavil dych, kroky zrýchlil. Ozruta nelenila, tiež pridala do kroku. Už-už bola sloníkovi za chrbtom. Obrovské uši jej mávali ako plachty na mori, dlhočizná rúra, ktorá jej ktovie odkiaľ trčala, hompáľala sa zo strany na stranu a chcela ho vcucnúť do seba.
- Už ma chytí, už ma vcucne,
želám si tak veľmi vrúcne,
nech obluda ma nezožerie,
nech ma z kože nezoderie,
ak má lietať, tak len perie.
Bájka z knihy:
Žaba žalobaba

Ropucha túžila po sláve. Keď sova vyhlásila súťaž o hlásateľku lesných správ o počasí, prihlásila sa. Nebola sama. O miesto moderátorky sa zaujímala aj rosnička. Ropucha sa posmievala rosničke. Chcela ju zneistiť.
- Si smiešne zelené čudo, rosnička. Aj keby si sa dokázala vyšplhať na posledný schodík rebríka, ty tú prácu nedostaneš.
Rosnička odskackala preč od ropuchy. Ropucha začala rosničku ohovárať. Pred lesnou komisiou. Predsedala jej múdra sova.
- Pozrite sa, akú má škaredú zelenú farbu. A aké tenké nohy. Na prstoch vankúšiky. Prilepí sa nimi aj na zvislé stonky. Videl to svet, aby žaba dokázala vyliezť po sklenej tabuli? Kŕka nahlas a vysoko, až z toho uši bolia. Ja mám príjemnejší hlas. Je malá. Ja som trikrát toľká.
Sova si mlčky vypočula ropuchu. Nič nepovedala. Na pohovor si zavolala rosničku.
- Nemusíš nič kvákať, rosnička. Ropucha sama rozhodla o tom, kto bude hlásiť správy o počasí.
Rosnička zosmutnela. Myslela si, že moderátorkou správ o počasí sa stane ropucha. Keď už chcela odskákať, zastavili ju slová sovy.
- Máš krásnu zelenú farbu. Na tenkých nôžkach s vankúšikmi vylezieš po stonkách rastlín do výšky. Vďaka tomu ťa bude vidieť aj z diaľky. Kŕkaš tak nahlas, že ťa dobre počuť po celom lese. Ty budeš predpovedať počasie.
Ropuchu div neroztrhlo od jedu. Kvákala, aké je to nespravodlivé, no nik ju nepočúval. Doskákala k jazierku, a keď uvidela svoj obraz vo vode, začala sa smiať. Také smiešne čudo s bradavicami v živote nevidela.
Kontakt:
dana.hlavata1(zavináč)gmail.com
UPOZORNENIE!
Všetky texty, obrázky a fotografie na tomto blogu
podliehajú prísnym autorským právam.
V prípade, ak čerpáte z textovej časti, je nutné uvádzať zdroj
Fotografie autorov nesmiete uverejňovať bez súhlasu samotného autora/autorky.
Na uverejnení fotografií na tomto blogu mám ich súhlas.
 

BLOG JE V TOMTO ČASE UZATVORENÝ!!!
Či ho budem v budúcnosti rozširovať, to je momentálne nejasné.
Na túto prvú etapu však nadviazalo Veľké stretnutie spisovateľov, ktoré sa uskutočnilo
dňa 26. SEPTEMBRA 2014 NA SMOLENICKOM ZÁMKU.
(viď. reportáž)

Fotografie z veľkých spisovateľstkých stretnutí:



Baner tohto blogu:
Ďalšie moje blogy: